Citoslovcia (lat. interjekcie) sú slová, ktoré vyjadrujú city, vôľu alebo rôzne zvuky.
Patria medzi neohybné a neplnovýznamové slovné druhy a nemajú vetnočlenskú platnosť.
Delenie citosloviec
Citoslovcia rozdeľujeme podľa obsahu na vlastné (vyjadrujú city, vôľu) a zvukomalebné (onomatopoje – vyjadrujú rôzne zvuky).
| Citoslovcia podľa obsahu | Príklady |
| Vlastné | au, oj, hajde, fuj, haha |
| Zvukomalebné | čvirik, hau, tresk, tik-tak |
Podľa pôvodu delíme citoslovcia na prvotné (sú to primárne citoslovcia) a druhotné (vznikli z iných slov).
| Citoslovcia podľa pôvodu | Príklady |
| Prvotné | jaj, och, fuj, hau, oj, ó |
| Druhotné | čľup, tik-tak, tresk, klop-klop -vznikli zo slovies |
| beda (bieda), bože (Boh), dočerta (čert) -z podstatných mien |
POZOR!
Pozdravy ako čau, ahoj, zdravím, dovi, dobrý deň patria medzi citoslovcia.
Pravopis citosloviec
Citoslovcia vo vete vždy oddeľujeme čiarkou.
Príklady:
- Ach, nech už skončí tento hrozný deň.
- Fuj, daj to preč!
Výnimky:
- Jano bác do okna kameňom. (slovo bác nahrádza sloveso a tvorí prísudok)
- Na chodbe sme začuli hurá. (slovo hurá nahrádza podstatné meno a tvorí predmet)
Pri písaní citosloviec píšeme väčšinou mäkké “i” aj po tvrdých spoluhláskach.
Príklady:
- kikirikí
- tik-tak
- hi-hi-hi